Sensorium
Dokážeme znovu definovať naše medziľudské vzťahy či náš vzťah k prírode? Ako si môžeme vybudovať povedomie a sebavedomie týkajúce sa digitálnych záhad a čiernych skriniek, ktoré používame denne?
Téma Nová senzibilita bola vytvorená v inšpirujúcej spolupráci s a iniciovaná kurátorkami festivalu súčasného umenia DOM - Martina Ivičič a Marianna Brinzová.
Digitálne technológie sa vyvíjajú rýchlo a my – naše právne a vzdelávacie štruktúry, dokonca ani naše mozgy a telá – ju nestíhajú dobiehať. Tristan Harris vo svojom článku Our Brains Are No Match for Our Technology zverejnenom v New York Times 5. decembra 2019 opisuje súčasnú spoločnosť ako jednu s „paleolitickými emóciami, stredovekými inštitúciami a božskou technológiou.“
Svetoví lídri často nepozerajú hlbšie, nechcú vidieť viac než len atraktívny vrchol ľadovca digitálnej revolúcie. Až teraz sme si sťažka začali pripúšťať jej (negatívny) vplyv – internet vplýva na naše zdravie, pozornosť, sociálne zručnosti, demokraciu, budujeme „inteligentné mestá“, ktoré neadresujú minority, využívame nadmerne schopnú umelú inteligenciu, ktorej princípom fungovania už často nerozumieme.
Sme neustále vyzývaní k znovuvytvoreniu reality tak, ako sme ju poznali – svet sa však zmenil spôsobom, ktorému úplne nerozumieme. Náš každodenný život je závislý na malých čiernych skrinkách, ku ktorým máme rituálny, priam až posvätný vzťah. Nedostatok porozumenia je ohromujúci a paralyzujúci – a to do tej miery, že sa vraciame ku komfortu nevedomosti a pasivity.
„To, čoho sme svedkami, nie je ani tak konfliktom kultúr, ako skôr vytvorením nového druhu senzibility. Táto nová vnímavosť je zakorenená – tak ako je to nutné – v našej skúsenosti, skúsenostiach, ktoré sú pre dejiny ľudstva nové…“ (Susan Sontag, One culture and the new sensibility, 1965)
Môžeme vôbec predefinovať náš vzťah k technológii, k sebe navzájom a k nášmu prostrediu, kým žijeme vo svete záhad, vo svete, v ktorom sme len pasívnymi pozorovateľmi? Možno, že potenciál skutočne leží v každom jednotlivcovi, nie len v „tých, ktorí vedia“ (technológovia, vedci, akademici). Ako môžeme budovať povedomie a dôveru v našu digitálnu budúcnosť?
„Nechápeme a ani nedokážeme pochopiť všetko, no sme schopní o tom rozmýšľať. Schopnosť myslieť bez toho, aby sme sa tvárili, že všetkému rozumieme – alebo aby sme sa o to vôbec snažili – je kľúčom k prežitiu v tejto novej temnej dobe, pretože, ako čoskoro uvidíme, porozumieť je často nemožné.“ (James Bridle, New Dark Age, 2018)
Nová senzibilita nás núti spochybňovať konvenčne prijaté hranice. Dokážeme akceptovať, že úplné pochopenie technológie nie je kritériom našej spoluúčasti pri navrhovaní technologickej reality? Môžeme byť vnímaví viac ako chápaví? A dokáže táto vnímavosť plodiť porozumenie?
Nová senzibilita vyhľadáva multidisciplinárnu kultúru ako štandard, v ktorom je „umenie nový druh nástroja – nástroja na modifikáciu vedomia a organizovanie nových spôsobov vnímavosti.“ (Susan Sontag, One culture and the new sensibility, 1965)
Ako umelecká a kreatívna komunita máme schopnosť stimulovať a rozširovať „senzórium“ jednotlivcov, podnecovať novú senzibilitu, ale aj vnímavosť pre život v produktívnej neistote u ostatných.